Amorfofalus Rivieri (AMORPHOPHALUS) - áronovité
Pre túto "raritku" je príznačné ostro ohraničené striedanie kvetnej a listovej generácie.
Zo sploštenej dospelej hľuzy vyrastá na jar jediný dáždnikovitý list, alebo metrový zelenohnedý až špinavočervený bizarný "kvet". Úvodzovky sú namieste - všetky áronovité rastliny vytvárajú podivuhodne vyzerajúci, takzvaný biologický kvet, ktorý je v skutočnosti rafinovane stavaným súkvetím zloženým z dvoch dôležitých častí: z pretiahnutej osi a listovitého tulca, ktorý celý "kvet" pred "rozkvitnutím" obaľuje a chráni. Neskôr sa rozvíja do charakteristického tvaru pre jednotlivé rody a druhy. Na kvetnej osi, nazývanej aj kvetná palica, sú uložené desiatky drobných jednopohlavných kvietkov.
Kvetné orgány dokážu vydávať ostrý a intenzívny zápach, čo slúži na nalákanie opeľovačov - mäsiarok a ďalšieho zdochlinožravého hmyzu. Okrem toho dokáže súkvetie počas kvitnutia pomerne výrazne zvýšiť svoju teplotu voči okoliu. Táto schopnosť, v rastlinnej ríši nevídaná, prispieva k intenzívnejšiemu uvoľňovaniu páchnucich látok a zároveň k prilákaniu tých druhov hmyzu, ktoré vidia v infračervenom spektre. Zápach pripomína riadne skazené mäso. FUJ!
Kvetné orgány dokážu vydávať ostrý a intenzívny zápach, čo slúži na nalákanie opeľovačov - mäsiarok a ďalšieho zdochlinožravého hmyzu. Okrem toho dokáže súkvetie počas kvitnutia pomerne výrazne zvýšiť svoju teplotu voči okoliu. Táto schopnosť, v rastlinnej ríši nevídaná, prispieva k intenzívnejšiemu uvoľňovaniu páchnucich látok a zároveň k prilákaniu tých druhov hmyzu, ktoré vidia v infračervenom spektre. Zápach pripomína riadne skazené mäso. FUJ!
Rekordmanom rastlinnej ríše z rodu Amorphophalus pochádza aj druh s jedným z najväčších súkvetí na svete - amorfofalus obrovský (A. titanum). Jeho "kvet" môže dosiahnuť pri metrovej šírke výšku až 2 metre! Očití svedkovia, ktorým sa pošťastilo vidieť rozkvitnutú a do širokého okolia silno páchnucu rastlinu v prírode, opisujú svoje zážitky ako stretnutie s bizarnou bytosťou z iného sveta. Zaujímavý je však aj v období, keď nekvitne. Jeho jediný obludný list má dlhú škvrnitú stopku hrubú ako kmeň mladého stromčeka. Naň nasadajúca čepeľ je vynášaná do výšky aj vyše troch metrov a je vejárovito formovaná do niekoľkonásobne perovito strihaných lalokov. Veľmi účelne a takmer dokonale rozložený list zaberá značnú plochu a v prítmí pralesa je účinným asimilačným aparátom pumpujúcim do postupne narastajúcej hľuzy nepretržitý prúd zásobných látok. Životnosť listu je asi deväť mesiacov, zvyšnú časť roka hľuza odpočíva v zemi. Len čo podzemný orgán narastie do konečnej veľkosti, čo vraj trvá sedem rokov, rastlina vyženie namiesto listu už opísané podivuhodné smradľavé ale krásne súkvetie. S hromadením zásobných látok do hľúz súvisí aj využitie niektorých druhov amorfofalusov ako potraviny. Príkladom môže byť u nás najčastejšie pestovaný juhočínsky amorfofalus Rivierov (A. rivieri, niekedy nazývaný aj "konjac"), ktorého varené či pečené hľuzy vraj vynikajúco chutia. U nás si však na amorfofalusoch nepochutnávajú ľudia, ale skôr slimáky a myši, preto pozor na ne najmä pri letnom pestovaní vo voľnej pôde alebo pri zimnom skladovaní.
V našich domovoch a predovšetkým v špecializovaných zbierkach sú veľmi vzácne pestované aj rastliny z rodu Sauromantum, v zbierkach milovníkov rastlinných kuriozít reprezentované najmä druhom S. venosum. Oproti amorfofalusom majú tieto rastliny jednu veľkú výhodu - dcérske hľuzy rýchlo dospievajú a potom už kvitnú každoročne, na rozdiel od amorfofalusov, ktoré kvitnú nepravidelne a najmä v horších pestovateľských podmienkach môžu nastať aj mnohoročné prestávky. Bizarné súkvetia so zahnutým škvrnitým tulcom vyrastajú začiatkom jari aj na hľuzách uložených voľne bez substrátu. Až po odkvitnutí rastliny zakoreňujú a vyvíjajú jediný list podobný asimilačnému orgánu amorfofalusov.
Vzhľadom na svoj pralesný pôvod rastliny oboch rodov dobre znášajú prítmie bytu a pritom nevyžadujú žiadnu zvýšenú vzdušnú vlhkosť, stonka sa však kriví - ťahá za svetlom. Hľuzy sadíme do hĺbky najmenej osem až osemnásť centimetrov do ťažkej humóznej pôdy v období, keď sa o to samy prihlásia pučaním rastových vrcholov, čo býva na prelome marca a apríla. Keď sa objavuje súkvetie, môžeme hľuzu stabilizovať ponorením do menšieho prázdneho črepníka a zasadíme ju až po odkvitnutí. Polievame striedmo, substrát by rozhodne nemal byť trvalo premokrený. Prihnojenie nie je na škodu. Rovnako aj letnenie v polotieni a pri dostatočnej ochrane pred prudším vetrom rastlinám určite pomôže nahromadiť viac zásobných látok. Na jeseň, keď listy samy odumrú, vyberieme hľuzy z pôdy a uložíme voľne alebo do mierne vlhkej rašeliny v pivnici.
Moje osobné skúsenosti :
Čím je hľuza staršia, tým je rastlina vyššia a mohutnejšia. Mala som asi 10 rokov starú hľuzu a bez problémov som sa pod vyrastenú rastlinu postavila ! Našťastie, amorfofalus mi nikdy nezakvitol, pretože smrad tohoto kvetu je doslova neznesiteľný a tak som nemala starosť, kam ho dať. Ako ho pestujem? Malú hľuzu oddelím od materskej rastliny - na jeseň, zasadím ju, veľmi málo polejem a črepník uložím na hornú skrinku kuchynskej linky. Až v januári črepník prenesiem na slnečné okno v izbe a zalievam mierne, raz týždenne. Cca do dvoch mesiacov začne z povrchu zeminy vyrastať malinká ružová stonka - asi preto nesie vo svojom názve "falus", nápadne totiž pripomína malú "cicinku"! Stonka pomaly rastie, ťahá sa za svetlom, preto črepník otáčam. Z malej hľuzy vyrastie aj malá rastlinka. Na konci stonky sa rozvetvuje do 4 až 6 konárikov s listami, takže môj súkromný slovenský názov pre túto rastlinu je "dáždnik", tak mi totiž pripadá. Cez leto črepník umiestnim do záhradky do závetria, pretože stonka je krehká, dutá a vietor by ju mohol zlomiť. Na jeseň stonka s listami odumiera - zhnedne, ohne sa a ľahko ju opatrne oddelím od hľuzy, ktorú ponechám v črepníku a opäť uložím do kuchyne "prespať".
V našich domovoch a predovšetkým v špecializovaných zbierkach sú veľmi vzácne pestované aj rastliny z rodu Sauromantum, v zbierkach milovníkov rastlinných kuriozít reprezentované najmä druhom S. venosum. Oproti amorfofalusom majú tieto rastliny jednu veľkú výhodu - dcérske hľuzy rýchlo dospievajú a potom už kvitnú každoročne, na rozdiel od amorfofalusov, ktoré kvitnú nepravidelne a najmä v horších pestovateľských podmienkach môžu nastať aj mnohoročné prestávky. Bizarné súkvetia so zahnutým škvrnitým tulcom vyrastajú začiatkom jari aj na hľuzách uložených voľne bez substrátu. Až po odkvitnutí rastliny zakoreňujú a vyvíjajú jediný list podobný asimilačnému orgánu amorfofalusov.
Vzhľadom na svoj pralesný pôvod rastliny oboch rodov dobre znášajú prítmie bytu a pritom nevyžadujú žiadnu zvýšenú vzdušnú vlhkosť, stonka sa však kriví - ťahá za svetlom. Hľuzy sadíme do hĺbky najmenej osem až osemnásť centimetrov do ťažkej humóznej pôdy v období, keď sa o to samy prihlásia pučaním rastových vrcholov, čo býva na prelome marca a apríla. Keď sa objavuje súkvetie, môžeme hľuzu stabilizovať ponorením do menšieho prázdneho črepníka a zasadíme ju až po odkvitnutí. Polievame striedmo, substrát by rozhodne nemal byť trvalo premokrený. Prihnojenie nie je na škodu. Rovnako aj letnenie v polotieni a pri dostatočnej ochrane pred prudším vetrom rastlinám určite pomôže nahromadiť viac zásobných látok. Na jeseň, keď listy samy odumrú, vyberieme hľuzy z pôdy a uložíme voľne alebo do mierne vlhkej rašeliny v pivnici.
Moje osobné skúsenosti :
Čím je hľuza staršia, tým je rastlina vyššia a mohutnejšia. Mala som asi 10 rokov starú hľuzu a bez problémov som sa pod vyrastenú rastlinu postavila ! Našťastie, amorfofalus mi nikdy nezakvitol, pretože smrad tohoto kvetu je doslova neznesiteľný a tak som nemala starosť, kam ho dať. Ako ho pestujem? Malú hľuzu oddelím od materskej rastliny - na jeseň, zasadím ju, veľmi málo polejem a črepník uložím na hornú skrinku kuchynskej linky. Až v januári črepník prenesiem na slnečné okno v izbe a zalievam mierne, raz týždenne. Cca do dvoch mesiacov začne z povrchu zeminy vyrastať malinká ružová stonka - asi preto nesie vo svojom názve "falus", nápadne totiž pripomína malú "cicinku"! Stonka pomaly rastie, ťahá sa za svetlom, preto črepník otáčam. Z malej hľuzy vyrastie aj malá rastlinka. Na konci stonky sa rozvetvuje do 4 až 6 konárikov s listami, takže môj súkromný slovenský názov pre túto rastlinu je "dáždnik", tak mi totiž pripadá. Cez leto črepník umiestnim do záhradky do závetria, pretože stonka je krehká, dutá a vietor by ju mohol zlomiť. Na jeseň stonka s listami odumiera - zhnedne, ohne sa a ľahko ju opatrne oddelím od hľuzy, ktorú ponechám v črepníku a opäť uložím do kuchyne "prespať".